Arrow backLanguage
Tehotenstvo
Článok
Add this post to favorites

Keď dieťatko nevykukne na svet...

Ten okamih, keď žena zistí, že v nej rastie nový život, prináša mnoho emócií – radosť, očakávanie a šťastie v očiach najbližších.

5minúty Čítať okt 7, 2022

Keď dieťatko nevykukne na svet... Ten okamih, keď žena zistí, že v nej rastie nový život, prináša mnoho emócií – radosť, očakávanie a šťastie v očiach najbližších. Začína sa plánovanie krásnej budúcnosti dieťatka. Ale môže sa stať, že sa sny a plány v priebehu chvíle rozplynú. Prečítajte si smutné príbehy silných žien, ktoré majú so samovoľným potratom skúsenosť.

Príbeh Patricie

Patrícia si veľmi želela dieťatko a po pár mesiacoch snaženia zistila, že je tehotná. S nadšeným partnerom začali dieťatku kupovať oblečenie a plánovať si nový život s malým tvorčekom. Ale uplynulo len osem týždňov a vývoj plodu sa zastavil. „V siedmom týždni tehotenstva sme boli na ultrazvuku a všetko bolo v poriadku. Lenže potom sme sa dozvedeli, že v 8 týždňoch sa naše dieťatko prestalo vyvíjať,“ spomína na ťažké chvíle. Išlo o takzvaný zamĺknutý potrat, ktorý sa nepozná tak jednoznačne. Väčšinou ho nesprevádza krvácanie. Maximálne zoslabnú príznaky typické pre prvý trimester – ranné nevoľnosti alebo napätie v prsiach. Gynekologička Patrícii povedala o troch možnostiach, ako dostať mŕtvy plod z tela. Prvým variantom bolo počkať, kým telo plod samo vypudí. Ďalšími možnosťami boli urýchlenie pomocou liekov alebo kyretáž, čo je invazívny chirurgický zákrok. Patrícia sa rozhodla pre prvý variant, nechať celý proces na prírodu. A naozaj. Po niekoľkých týždňoch si telo samo poradilo. Možno sa Patríciino rozhodnutie môže zdať morbídne, ale ako sama vysvetľuje: „Tento proces bol pre mňa cestou, ako sa so smutnou udalosťou vyrovnať.“

Príbeh Diany

Naopak, Dina nemala na výber. V priebehu šiestich rokov mala šesť potratov. A k dvom z nich došlo po dokončenom 30. týždni tehotenstva. Keď sa to stalo prvýkrát, ultrazvuk odrazu nezaznamenal srdcové ozvy. Vtedy čakala chlapčeka a bola už v 32. týždni tehotenstva. Táto strata, samozrejme, veľmi zasiahla Dinin život, ale to najhoršie malo ešte prísť. „Pri prvom potrate som smútila najdlhšie. Nebola som schopná obliecť si nič farebné a chodila som ako telo bez duše.“ S ďalšími potratmi sa Dina vyrovnala ľahšie. Druhýkrát čakala dvojčatá a viacpočetné tehotenstvá sú rizikovejšie, takže radšej nič neplánovala ani neočakávala. Po niekoľkých rokoch znovu otehotnela, tentoraz to bolo dievčatko. Všetko prebiehalo hladko, ale Dina sa nemohla zbaviť vnútorného strachu. Mesiace ubiehali a všetky vyšetrenia boli v norme. Potom prišlo ultrazvukové vyšetrenie v 34. týždni tehotenstva a slová, ktoré by žiadna nastávajúca mamička nemala počuť: „Je to rovnaké ako minule, nemáme srdcové ozvy,“ povedal jej lekár. Dina spomína, že vtedy to bolo pre ňu naozaj ťažké. Strata dievčatka sa na jej psychike podpísala silnejšie ako ktorákoľvek z tých predchádzajúcich. Svoj podiel na tom mal aj fakt, že si na vyšetrenie zobrala so sebou svoju desaťročnú dcéru.

Psychológovia vysvetľujú, že strata nenarodeného dieťaťa je rovnaká ako akákoľvek iná strata blízkeho človeka. To znamená, že je s ňou spojené aj obdobie smútku. Ale v prípade potratu ide aj o ďalšie straty, nastávajúci rodičia prichádzajú o svoje sny, očakávanie a akékoľvek plány do budúcnosti. Preto je dôležité mať spoľahlivú oporu pri všetkých fázach smútenia. V prvej fáze prichádzajú šok a zmätok. Človek sa snaží spracovať všetky informácie a mnohí z nás sú natoľko pohltení všetkými intenzívnymi a bolestnými emóciami, že majú tendenciu si okolo seba vytvárať rôzne ochranné bariéry. Túto fázu označujeme ako popretie. Potom pravdepodobne nastane proces, ktorý umožní precítiť bolesť. Uvedomiť si stratu v celom rozsahu. Je to obdobie konfrontácie a šoku zo skutočnosti, ktorá pomáha prekonať stratu a môže dokonca viesť k osobnému rastu. U žien, ktoré prišli o nenarodené dieťa, prebieha smútenie v dvoch fázach – oplakávajú stratu dieťaťa aj svoju rolu budúcej matky. Sebeobviňovanie takých žien je, bohužiaľ, veľmi častým javom. Gynekologička od začiatku ubezpečovala Patríciu, že potrat nie je jej vina. Ale u Diny bola situácia zložitejšia. Potom čo prišla o dieťa v 34. týždni tehotenstva, sa pustila do vyšetrovania, prečo sa to stalo. Absolvovala mnoho vyšetrení, a keď už bola v koncoch, dozvedela sa konečne verdikt: „Hladina reaktívnych proteínov bola pod normálom a to spôsobilo trombózu u detí aj v placente,“ vysvetlil Dinin lekár. To bolo pre ženu zlomové zistenie.

Vďaka nemu, a špeciálnej terapii, ďalšie tehotenstvo konečne vyšlo a narodila sa jej zdravá dcérka. Dina si prešla skutočným peklom, ale vďaka svojej obrovskej sile a túžbe dokázala niečo, čo sa zdalo byť už nemožné. Nikdy nevyhľadala pomoc psychológa a so situáciou sa dokázala vyrovnať sama. Naopak, Patrícia po vypudení mŕtveho plodu vyhľadala pomoc u svojej gynekologičky a ďalších zdravotníkov, ktorí jej boli pri smútení nablízku. Navyše v minulosti chodila na terapie, a to jej pomohlo vyrovnať sa so situáciou. Aj jej partner prežíval ťažké obdobie: „Aj on smútil svojím vlastným spôsobom. Spoločne sme prechádzali rôznymi fázami a neustále sme sa spolu rozprávali. Boli sme jeden pre druhého bezpečným prístavom a vlastne nás to ešte viac zblížilo. K tomu niekedy nedochádza a páry sa rozpadnú, ale my sme si dovolili prežiť svoje pocity,“ spomína Patrícia. Dinin partner reagoval inak. Uzavrel svoje pocity, a to malo negatívny dopad na ich vzťah. Jediný okamih, keď dal najavo emócie, bolo, keď došlo k vypudeniu plodu: „Všimla som si, že bol mĺkvejší a bez nálady. Ale veľa o tom so mnou nerozprával,“ hovorí Dina. Psychológovia vysvetľujú, že sa často prehliadajú dopady straty nenarodeného dieťaťa na otca. Je pravda, že telesnou premenou prechádza žena, ale aj manžel alebo partner pociťuje stratu na emocionálnej úrovni. Vo väčšine prípadov sa stane to, čo sa stalo Dininmu partnerovi – nechá si pocity pre seba, driemu v ňom a nikdy sa s problémom účinne nevyrovná. To môže mať následky, ktoré sa prejavia aj na fyzickej úrovni. Cítia sa unavenejší, sťažujú sa na bolesť, nezvládajú vykonávať prácu, ľahko strácajú koncentráciu a sú podráždenejší. Často sa stáva, že žena sa so situáciou vyrovná vo chvíli, keď si muž konečne stratu pripustí a začne smútiť. Preto je také dôležité byť si vzájomnou oporou alebo vedieť vyhľadať pomoc vyškolených odborníkov.